Pokrové povery – Skromnosť a súcit

Veľa hráčov, hlavne začínajúcich, dopláca na jednu z najstarších pokrových povier, a to že len skromný a pokorný hráč, môže byť úspešný a obľúbený. Je to ale tá najväčšia chyba v myslení pre pokrového hráča. To či ste pri stole obľúbený predsa neznamená, že budete úspešný hráč. Veľakrát to môže pôsobiť úplne naopak.

Už od malička sa nám snažia všetci dookola vštepovať do hlavy, že musíme byť skromný, dobrý, pokorný a robiť len to, čo od nás očakáva okolie. To je ale tá najväčšia brzda vášho napredovania, a to či už v pokri, alebo aj v osobnom živote. V pokri platí dvojnásobne, že len taký hráč bude úspešný, ktorý dokáže zahodiť za hlavu skromnosť a súcit a bude brať ohľad iba na svoj zisk a zlepšovanie svojej hry. Samozrejme neznamená to, že poker môžu hrať iba „boti“ bez citov a rozumu, ale vždy treba brať do úvahy, že vyhrať môže iba jeden a vy ste ten „jeden“. Ak raz ukážete svoju slabosť, ostatní hráči vás ľahko prečítajú a vaše šance na úspech sa tým znižujú.

„Skromným patrí dôchodok.“

Skromnosť, alebo inak povedané micro-deposit, je najväčší omyl začínajúcich hráčov. Ja sám som tak začínal a vždy som sa uspokojoval tým, že veď aj iný veľkí hráči takto začínali a teraz sú milionári a mne sa to predsa môže taktiež podariť. Po niekoľkých pokusoch som zistil, ako mnoho iných, že sa takto dá síce zarobiť pár dolárov, no z dlhodobého hľadiska to často končilo bankrotom. Je zaujímavé, ako si dokážu hráči sami sebe klamať a presviedčajú sa o tom, že za to môže herňa, alebo šťastie, či smola. Áno. Šťastie tu naozaj hrá významnú úlohu. Je to preto, že sa nemôžete oprieť o bankroll a vaša hra je priamo závislá na šťastí a náhode. Ja som v určitom momente mojej pokrovej kariéry zrátal všetky micro-deposity a zhrozene som si spočítal, že aký veľký bankroll som mohol mať, keby som nebol skromný a ustráchaný. Podľa mňa je skromnosť najhoršia forma hospodárenia s peniazmi. U mnohých začínajúcich hráčov som sa stretol s tým, že si spájali trpezlivosť so skromnosťou. Jeden dobrý priateľ mi raz povedal: „Ja nemôžem teraz hrávať poker, lebo na to ešte nemám dostatočný bankroll.“ Vtedy som to ešte nechápal a bral som to ako totálnu hlúposť. Veď €50 na poker účet predsa nie je celý majetok. Došlo mi to až neskôr, kedy už jeho first-deposit bonus presiahol to, čo som ja micro-depositmi vyhral za celé obdobie hrania. Toto je krásny príklad trpezlivosti, neskromnosti a zdravého rozumu. Veď keď idem hrať poker, chcem predsa čo najviac, z čo najmenším rizikom a nie čakať, či na mňa práve v tento deň ukáže prstom šťastena. 

Ak chcete byť úspešný, vždy si stanovte čo najvyššie ciele a nikdy nebuďte spokojný s tým čo dosiahnete, ale chcite viac.

Ďalšou poverou, alebo skôr zlou vlastnosťou pokrového hráča, je súcit. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že práve súcit je pri pokri moja „Achillova päta“. V mnohých situáciách mi doslova znechutil hru. Tvár a hlavne oči sú naozaj dvere do duše a je v nich vidieť úplne všetko. Pre mnohých hráčov je veľký problém prehliadnuť v očiach súpera strach, hnev a zúfalstvo. V mojich pokrových začiatkoch sa mi často stávalo, že po pár vyhratých hrách s horšími kartami, som sa stiahol a prestal som hrať. Bolo to práve zo súcity k mojím súperom, ktorých moja hra vytáčala a privádzala do šialenstva. Takto sa moje podvedomie nejakým spôsobom snažilo ospravedlniť moju hru a často som začal naschvál zahadzovať aj víťazné kombinácie, len aby bol kľud. Dnes už viem, že práve takéto správanie je absolútne katastrofické. Samozrejme časom sa vždy karta obráti a tí, čo vám nadávajú, sú zrazu tí, čo majú najviac peňazí a smejú sa vám do očí. A je to všetko len preto, že vy ste brali ohľad na city druhých hráčov, ale oni na vás nie. Kto je v tejto situácii ale ten hlúpy? Samozrejme vždy ten "dobráčik". Veď základný zmysel každej hry je výhra a staré známe heslo Pierre de Coubertina (Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.) je určené iba pre tých, čo nechcú byť úspešní. Neviem si predstaviť pokrového hráča, ktorý by zaplatil buy-in $10,000 do WSOP Main Eventu, hral štyri dni, vypadol na bubline a povedal si: „Veď čo, hlavne, že som tu bol.“ Je to od neho síce pekné, ale pre jeho peňaženku dosť frustrujúce. Z dobrého pocitu sa človek nenaje.

Každý pokrový hráč by si mal pred tým, ako začne hrať, stanoviť priority. Musí vedieť prečo vlastne poker ide hrať. Ak sa rozhodne, že poker je jeho spôsob obživy, musí skromnosť a súcit hodiť za hlavu a začať pracovať hlavne na psychickej pripravenosti, aby ho za žiadnych okolností nedokázalo nič rozhádzať. Ak je pokrový hráč sebavedomý, správne drzý, presný a zároveň férový a neuráža, alebo nepoučuje ostatných hráčov pri stole, je odsúdený k úspechu.