Patagónia a Chile – part 1
Day 1Do Patagónie som sa tešil ako malé dieťa, už týždeň pred cestou som nebol schopný spraviť nič produktívne. Trochu som sa obával cesty, predsa len trasa Bratislava-Viedeň-Madrid-Santiago de Chile-Punta Arenas-Puerto Natales, ktorú sme s mojim spolucestujúcim Nelz0nom plánovali zvládnuť jedným vrzom sa zdala byť hrozivo dlhá. Cesta nakoniec trvala 35 hodín ale šťastným načasovaním keď sme väčšinu transatlantického letu prespali, sme prekvapivo neboli unavení a vôbec sa neprejavil jetlag (časový posun bol len 4 hodiny).
Trošku problematickejšie bolo, že hneď prvé lietadlo z Viedne nám meškalo. V Madride sme sa teda presúvali na ďalší let svižným poklusom a i keď my sme to s prehľadom stihli, naša batožina už to šťastie nemala. V Punta Arenas sme teda riešili stratené batohy s borcami, ktorých znalosť angličtiny bola veľmi podobná mojim znalostiam španielčiny (rozumej slovná zásoba leporela).
Mali sme dohodnutý transfer na autobusovú stanicu ale akosi sa neobjavil – zrejme tiež dôsledok jazykovej bariéry. Po neúspešných pokusoch komunikovať v tejto veci s hotelom emailami v angličtine (nebol som schopný dekódovať ich odpovede vyprodukované google translatorom) som sa totiž rozhodol dopisovať si s nimi po španielsky, čo zrejme nebol najšťastnejší nápad.
Kým sme posunkovou rečou vyreklamovali stratenú batožinu letisko sa úplne vyprázdnilo (prišli sme posledným letom) a všetky taxíky odišli. Taxislužbe sa nedalo dovolať a nám ostávalo 40 minút do odchodu posledného autobusu do 3 hodiny cesty vzdialeného Puerto Natales, kde sme mali rezervovaný hotel.
Z kaše nás vytiahol chlapík prenajímajúci autá. Práve zatváral stánok a odviezol nás, inak by sme asi nocovali na letisku. Po krátkej ceste strávenej debatou o futbale a chilských mafiánoch sme sa dostali na autobusovú stanicu a odtiaľ už bez problémov do Puerto Natales do nášho hotela Martín Gusínde. Izba bola sympatická, prístup na net zadarmo a keďže sme museli čakať batožinu na recepcii nám ešte o polnoci zabezpečili na ďalší deň výlet loďou.

Znak mesta - obrí Leňochod, pozostatky ktorého boli nájdené v neďalekej jaskyni Milodón. Žil pred 10.000 rokmi a bol 2x vyšší než človek.

Náš hotel
Náš prvý deň na konci sveta sme teda strávili plavbou patagónskymi fjordmi k ľadovcom Serrano a Balmaceda v najväčšom chilskom národnom parku Bernarda O’Higginsa. Spočiatku sme mali veľmi pekné počasie a plavba bola príjemná so zaujímavým výkladom. Zastavili sme sa pri Skale kormoránov, plavili sme sa popri Útese Kondorov, dokonca sme jedného i videli krúžiť vo výške, bohužiaľ foto nestojí za veľa.

Skala Kormoránov

Útes Kondorov
Vtedy začalo aj mrholiť ale hlavne riadne fúkať a na ďalšom úseku cesty až k ľadovcu Serrano sme sa predierali cez dosť vysoké vlny, loď nám hádzalo tak, že už som sa začínal obzerať po sáčkoch či iných vhodných ochranných pomôckach. Našťastie tesne pred dosiahnutím kritického bodu sme pristáli.
Popri malom ľadovcovom jazierku sme sa vybrali k ľadovcu Serrano, bol som prekvapený rôznorodosťou flóry, zaujímavé bolo hlavne to, že stromy a kríky síce vyzerali z diaľky ako ihličnany u nás, boli to však všetko listnaté stromy s malými tvrdými lístkami.


Po nalodení sme sa cestou späť (našťastie už po kľudnej hladine) zastavili pri ľadovci Balmaceda, ktorý je divácky atraktívny vďaka kontrastu rôznofarebných skál a ľadových jazykov.

Na lodi nám servírovali Whisky a Pisco Sour s tisícročným ľadom s ľadovca Serrano a zastavili sme sa i na farme, kde nás nakŕmili typicky chilským jedlom – nad ohňom opečenou ovcou.

Po príjemne strávenom dni sme sa vrátili späť do Puerto Natales a keďže batožina zatiaľ nedorazila objednali sme si na ďalší deň výlet do Argentíny k Lago Argentino a Ľadovcu Perito Moreno.
Day 2Cesta k ľadovcu autobusom bola nekonečná, celý čas sme šli pampou – jednotvárnou krajinou –hnedočervená hlina, sem tam trs trávy alebo nejaký kríček. Jediné spestrenie bola hraničná kontrola – na colnici totiž mali vyvesené western style WANTED letáky ponúkajúce peňažné odmeny za hľadaných zločincov

.
Tesne pred cieľom sme sa zastavili v sympatickom modernom mestečku Calafate plnom turistov. V Chile aj Argentíne zdá sa pojem odchytu túlavých psov nepoznajú, všade po mestách sa voľne pohybujú psy aj pomerne veľkého vzrastu a nikto sa nad tým nepozastavuje. Nestretli sme sa s nijakými prejavmi agresivity, nebijú sa ani medzi sebou a rozhodne neútočia na ľudí. Práve v Calafate som mal zaujímavé stretnutie tohto druhu, keď som sa rozhodol dať si v parčíku bagetu. Na to okamžite zareagovalo „zvieratko“ vzhľadu Bernského salašníckeho psa ale s niečím švihnuté, lebo veľkosťou to bol taký chudší Bernardín. Postavil sa ku mne, uprel oči na moju bagetu a čakal čo bude. Pokúšal som sa ho hrdinsky odohnať, ale nereagoval. Počkal si kým dojem bagetu a potom sa vrhol rovno pod kolesá okoloidúceho auta – nie však zo zúfalstva nad mojou neoblomnosťou ale za okolo bežiacim malým psom (pozn. všetko dobre dopadlo - žiadne zvieratá neutrpeli ujmu počas tejto príhody).
Do národného parku Perito Moreno to už z Calafate nebolo ďaleko a hlavne sme obchytili sprievodkyňu, ktorá nám cestou povedala veľa zaujímavého a dokonca v ľudskej reči. Cesta viedla okolo obrovského jazera Lago Argentino. Vyhliadky pri samotnom ľadovci majú technicky celkom dobre vyriešené, vyvýšené chodníčky dobre schodné i v zime, schopné pojať veľké množstvo ľudí, chrániace okolitú prírodu a hlavne v rozumnej vzdialenosti od ľadovca – keď sa odlamujú veľké kusy môže to byť totiž nebezpečné a údajne tam odštiepené letiace kusy ľadu zabili cez 30 ľudí kým prešli na tento systém.

Lago Argentino (len maličká časť z neho)

Na ľadovec a krajinu okolo je krásny výhľad, videli sme niekoľko veľkých kusov ľadu, ktoré sa odtrhli a zrútili do vody, o zážitky tam núdza nie je. Z času na čas posúvajúci sa ľadovec dosiahne až na breh a oddelí od seba dve jazerá, z Lago Argentino voda odteká, takže tam sa hladina udržiava ale v druhom jazere stúpa a tlačí na ľadovec až kým si doň nevyryje otvor. Tým vznikne ľadovcový most, ktorý sa po čase celý zrúti – toto býva vždy najväčšia show v parku.

toto je panoráma - neviem prečo sa v náhľade zobrazuje orezaná, treba kliknúť na obrázok a ukáže sa celý
Google Maps:
http://maps.google.com/maps/ms?hl=en&ie=UTF8&om=1&msa=0&msid=210967706867835658842.0004a0c889edf4c4a9a3a&ll=-50.474823,-73.046637&spn=0.049162,0.13175&t=h&z=14&iwloc=0004a0c9c2e6acc6d3f83Ak sa sem niekto chystá doporučujem zdržať sa v Calafate alebo El Chaltén aspoň 3-4 dni a pozrieť si okolie, nablízku je Mt. Fitzroy s peknými turistickými trasami. Predsa len v rámci jednodňového výletu sa to stihnúť nedá.
Po návrate do Puerto Natales sme sa rozhodli, že noc je ešte mladá a je treba otestovať najjužnejšie položené kasíno na svete. Vybrali sme pol milióna peso z bankomatu a ako správni highrolleri sme napochodovali do kasína stojaceho hneď vedľa nášho hotela. Samozrejme nič rozumné sa tam nehralo len samé automaty. Nemohli sme ale odísť naprázdno, tak sme chvíľu sledovali ako sa to ovláda. Dôchodcovia valili ako draci, ale my sme pokusy o pochopenie princípu hry veľmi rýchlo vzdali a povedali sme si teda, že skúsime random gamble nielen v točení ale aj v stláčaní tlačítok.

So zahanbením priznávam, že sa nám nepodarilo rozchodiť ani jedinú mašinu, nedokázali sme dokonca ani len vhodiť mincu do automatu alebo vložiť bankovku, proste to tam nechcelo ísť. Keď sa nám minca nakoniec pri x-tom pokuse vhodiť ju do automatu zasekla v otvore, tak sme rezignovali a nenápadne sa vytratili, aby od nás niekto nedajbože nechcel zaplatiť opravu stroja.
Day 3
Naša batožina konečne dorazila, doplnili sme teda zásoby a po skvelom obede sme vyrazili autobusom do Torres del Paine. V blízkosti parku sa okolo cesty začali objavovať hojné stáda lám Guanako a pštrosov Nandu – bohužiaľ nemám uspokojivé foto, na to by bolo potrebné ísť prenajatým autom, aby sa človek mohol kdekoľvek zastaviť. Cestou sme stretli aj prvú skupinku krajanov (čo sa malo k nášmu nemalému prekvapeniu tu na konci sveta opakovať každý ďalší deň) troch Čechov, ktorí práve dorazili z Argentíny a plánovali ísť v Torres veľký okruh (takzvaný „O circuit“).
Vystúpili sme na prvej zástavke v parku (Laguna Amarga), odkiaľ sme sa malým autobusom previezli k hosterii Torres. Cesta viedla aj po visutom moste, kde okolo autobusu ostávalo miesto tak maximálne 2 cm z každej strany.
Dohodli sme si ubytovanie v refugiu – je to taká ubytovňa so shared izbami po 6 poschodových postelí, na ktorých sa spí v spacákoch. V izbách sú aj uzamykateľné skrinky (visiaci zámok si treba priniesť), v ktorých sa dá uskladniť počas túry nepotrebná výbava. My sme si veľké batohy nechávali odložené na recepcii a behali sme len s malým vakom a foťákmi.

Naša ubytovňa
Google Maps:
http://maps.google.com/maps/ms?hl=en&ie=UTF8&om=1&msa=0&msid=210967706867835658842.0004a0c889edf4c4a9a3a&ll=-50.989125,-72.975998&spn=0.1945,0.527&t=h&z=12
Camp Torres
Na večer sme sa vybrali na prechádzku po okolí, pozrieť kadiaľ ďalší deň pôjdeme. Tu sme prvý krát stretli patagónske líšky, ktoré sa bláznili na lúke pri hoteli, hrali sa ako mačky a z ľudí si zjavne ťažkú hlavu nerobili.


Na večeri sme stretli skupinku asi desiatich Slovákov, ktorí sa práve vrátili z vyhliadky Torres. To bude cieľ aj našej prvej túry - ďalší deň sa začína to pre čo sme sem prišli.
to be continued ...