Reakcie okolia na to, že žena hrá poker bývajú rôzne. Jedni vami opovrhujú a druhí držia palce, ale ako sa hovorí: ,,Sto ľudí – sto chutí“. Keď som sa púšťala do hrania tejto hry, myslela som aj na to, čo budú hovoriť tiež iní ľudia. Čo povedia kolegine v práci, susedia, rodičia.... Keď sa mám priznať, mňa samú prekvapilo čo robím. Preto som sa reakcie okolia veľmi bála. Moji rodičia ma vychovávali slušne a vedela som, že s pokrom určite nebudú súhlasiť. Ich morálne zásady sú totiž veľmi prísne a takúto hru považujú skôr za niečo barbarské. Preto o mojej vášni dodnes nevedia.Najhoršie na túto skutočnosť reagovali moji kolegovia. Vedela som, že sa tejto hre venujú, moja účasť by ich preto veľmi prekvapila. V práci som pôsobila ako jemné, milé stvorenie, venujúce sa domácim prácam a vareniu. Kto by si len pomyslel, že hrávam poker. Kolegyne o mojom koníčku vedeli. Ako každá žena som sa im pochválila. A tak sa chtiac či nechtiac, dostali tieto správy aj do uší mojich kolegov. Zo začiatku som počula len samé výsmešky. Nevedeli pochopiť, ako ja – žena, môžem hrávať poker. Vytočiť ma, to sa niekomu hneď tak nepodarí. Mám pevnú vôľu a presvedčenie. Z ich urážok som si nič nerobila.Jedného dňa mi to ale nedalo. Pri práci sme sa rozprávali ako zvyčajne, až sa dostalo na tému peniaze, kto...
Zobraziť celý článok