sak som na obed dorazil, isiel hrat a na druhy den ked som sa zobudil som siel domov more

odkazy na všetky časti:
1. časť - http://www.pokerportal.sc/poker-diskusia/blogy-f94/lovec-velryb-teh-yegon-blog-t2180-2850.html#p165781
2. časť - http://www.pokerportal.sc/poker-diskusia/blogy-f94/lovec-velryb-teh-yegon-blog-t2180-2860.html#p165968
3. časť - http://www.pokerportal.sc/poker-diskusia/blogy-f94/lovec-velryb-teh-yegon-blog-t2180-2870.html#p166183
4. časť - http://www.pokerportal.sc/poker-diskusia/blogy-f94/lovec-velryb-teh-yegon-blog-t2180-2880.html#p166498

Čína 2011 – part 4

Na ďalší deň sme mali ja s Kešom a Maydayom dohodnutý kurz čínskeho varenia, najprv nás zobrali na tržnicu ukázať aké suroviny sa používajú. Mäsová časť trhu bola dosť hardcore, predávali tam živé zvieratá a vzadu ich zabíjali, videli sme tam zopár rozštvrtených psov visiacich na hákoch, živé hady, žaby atď. – nič pre slabé povahy. Aj náš sprievodca hovoril, že on tam dozadu ani nechodí, lebo to nemusí.


(Žaby predávali živé, hadíci sa tam tiež hmýrili)


(zeleninová časť trhu)

Pred tržnicou sme sa spojili s ďalšími skupinkami a minibusom nás odviezli do neďalekej dedinky do učebne, kde nás čínska tetuška učila pripravovať veci ako opražený baklažán, kuracie mäso na zelenine s opraženými kešu orieškami, rybu na pive, dumplings a ďalšie špeciality.


(Tu sme sa učili variť – každý dostal svoj horák a wok)

Jedlá boli jednoduché a pripravovali sa prekvapivo rýchlo. Skúšal som už niečo aj doma s trošku inými surovinami a dopadlo to dobre. Super kombinácia bol cesnak+zázvor, na ktorej sme robili prakticky všetko a vynikajúco to voňalo i chutilo. To čo sme si navarili, sme si samozrejme aj zjedli. Krásne počasie, ticho dedinky a výhľady robili posedenie na terase veľmi ukľudňujúcim – Maydaya to tak oslovilo, že hneď začal vyzvedať koľko tam stoja domy – viem si predstaviť tu grindiť – tilt by nemal šancu. Pri jedle sme pokecali so spoluštudentmi, mali sme tam pár amíkov, 2 thajky a tuším kanaďanov a potom nás všetkých opäť minibusom rozviezli do našich hotelov.

Po obede sme sa (už všetci spolu) vybrali do jednej z jaskýň, ktorých je tu neúrekom, kopce sú krasového pôvodu. Tu sa v plnej „kráse“ ukázal čínsky štýl a ich očarenie farbami až do gýčoidného extrému. Jaskyňa by vyzerala dobre na prirodzeno, ale oni cítili potrebu nasvietiť ju rôzne farebnými svetlami, takže to vyzeralo ako v zdrogovanom sne. Uprostred jaskyne bola samozrejme tržnica – ekonomické myslenie Číňania majú.





Na večer sme mali dohodnutú Light Show - svetelné predstavenie na rieke spojené s vystúpeniami na štýl ľudová hudba, tanec, loďky atď. Hľadisko bolo plné a predstavenie celkom fajn, páčili sa mi niektoré časti, hlavne také tradičnejšie piesne, ich štýl spevu je úplne iný. Nie že by som bol fanúšik ľudovej hudby, ale malo to atmošku ako z nejakej čínskej verzie Mrazíka. Niektoré svetelné efekty boli super, hlavne podopreté masou ľudí čo v predstavení vystupovala.

V jeden večer sme ešte absolvovali výlet loďou, ktorá nás viezla popri plti rybára loviaceho ryby s pomocou kŕdľa kormoránov. Chlapci to celkom ťahali z vody, už sa nečudujem tomu čo som čítal, že skupinka kormoránov vie byť pre rieku nebezpečná, lebo ju dokáže úplne vyloviť. Sprievodca na lodi tiež spomínal, že aj v Číne je lov s kormoránmi oficiálne zakázaný a že len pár ľudí ma povolenie robiť ho ako turistickú atrakciu. Plavba bola dobre prešpekulovaná, plavili sme sa popri plti, okolo ktorej sa potápali kormorány, všetko bolo osvetlené tak, že sme ich videli aj pod vodou. Na chvíľu sme aj zakotvili a ľudia sa s kormoránmi fotili.

Strava počas celého pobytu v Číne mi veľmi chutila a neboli žiadne žalúdočné problémy, ktorých som sa pôvodne dosť obával. Aj tu v Yangshuo bolo všetko super, mali sme fakt dobré jedlo, pomaly sme už začínali ovládať paličky, veľmi mi chutilo napríklad tofu na štipľavo so zeleninou alebo citrónové kura, čo sme jedli v hoteli. Chuť jedla bola podtrhnutá krásnym výhľadom z reštaurácie na najvyššom poschodí hotela.


(výhľad z reštaurácie v hoteli)

Ďalší deň sme vyrazili do dedinky Xingping a odtiaľ smerom popri rieke Li, čo mala byť podľa predstavy Číňanov „turistika“. Až tu sme pochopili, čo myslela Sara v hoteli, keď sme sa jej pýtali na nejakú turistickú trasu, ktorú sme našli na nete – ona tvrdila, že tadiaľ nikto nechodí, že je to príliš „bumpy“ (hrboľaté). Koncept trekkingu sem asi ešte neprenikol – oni berú chôdzu mimo ciest ako nepohodlnú a ani ich nenapadlo, že my by sme práve také niečo možno chceli absolvovať .

Takže i keď sme očakávali prechádzku prírodou, išlo skôr o chôdzu po ceste, výhľad na rieku bol ale veľmi pekný a mali sme super počasie. Videli sme aj „20 RMB view“ – čo je výhľad na úsek rieky zobrazený na čínskej 20 yuanovej bankovke. Prechádzali sme pomedzi arašídové a mandarínkové políčka, príjemný výlet.


(20 RMB view – číňania označujú yuany oficiálne ako RMB)





Prešli sme sa dedinkou Xingping, do ktorej sme sa po prechádzke popri rieke vrátili. Bolo tam pár zaujímavých uličiek, všetky domy na hlavnej ulici boli z neznámych dôvodov dekorované bambusovým lešením, ale nevideli sme, že by sa tam niečo robilo. Do Yangshuo sme sa vrátili autobusom.





Posledný deň pred odchodom do Macau sme ešte prešli Motýliu jaskyňu. Jaskyňa vedie vnútrom kopca k mostu, po ktorom sme sa dostali na susedný kopec a tam na vyhliadku, z ktorej je vidieť peknú okolitú scenériu.










(výhľady z Butterfly cave scenic area)

Yangshuo bola najkrajšia časť cesty, vrelo odporúčam rovnako ako hotel Camelia resort, v ktorom sme bývali. Obsluha nám zabezpečila aj lístky na sleeper bus – čo sme očakávali, že bude zaujímavé dobrodružstvo. Podobne ako vlak, ktorým sme šli z Pekingu do Xianu štartuje autobus večer, je lehátkový (nevedel som si to predstaviť) a ráno dorazí do Zhuhai, kde je hraničný prechod do Macau.

Pred cestou sme sa ešte napapali v indickej alebo aká to bola reštaurácia, ktorú objavil Trikóza, keď bol v meste na masáži (opäť výborné jedlo) a frčali sme na autobus.

Bola to dosť sick vec, človek sa musí vyzuť, takže tam bol fajn smrádok, pretlačili sme sa aj s batožinou dozadu, kde sme ju nechali v uličke a preliezli do postelí. V buse všetko manažoval opičí muž, ktorý tam lozil ako Tarzan, chodiť sa veľmi nedalo lebo uličky boli zapratané kuframi. Veľkosť postelí rozhodne nehrala s mojou postavou, ale nejako som sa vypodložil a podarilo sa mi cestu prespať. Hneď na začiatku sme mali zastávku na večeru a úľavu a potom už sa hrkotalo, cestou vystupovali ľudia, nás prišiel opičí muž ohlásiť ráno, to sme boli na stanici v Zhuhai.


(sleeper bus – 3 rady dvojposchodových postelí, nohy boli v smere jazdy zastrčené v dutine pod hlavou spiaceho vpredu – boli sme tam naskladaní ako spadnuté domino)

Po chvíli chaotického hľadania nás policajt poslal na MHD, moc sme mu neverili, ale nemali sme na výber, nakoniec to dopadlo dobre a dostali sme sa (po absolvovaní veľkej zápchy) k pešiemu hraničnému prechodu do Macau. Tam bolo parkovisko plné bezplatných autobusov z kasín, takže dostať sa na hotely už bola hračka a mohla sa začať gamblerská časť nášho výletu.


Macau

Cestou k lobby hotela sme sa predierali zástupmi mladých žien (neskôr sne sa zhodli na tom, že sú to asi prostitútky - deluxe matroš i keď pri predstave čo nimi už všetko preliezlo by som sa bál im aj len podať ruku). Izbu sme mali obrovskú, naozaj neviem ako mohla vyzerať tá, ktorú mi ponúkali pôvodne (ešte o 500 USD drahšia).

Turnaj sa hral vo vedľajšom hoteli ale dieru do sveta som nespravil a nedarilo sa ani v side eventoch. Myslím, že nikto sa nejako moc nevybláznil s výnimkou slováka Dajveyho, ktorého sme tu stretli a ktorý sa dostal v hlavnom turnaji do peňazí.


(v Grand Lisboa sa hral turnaj)

Počas dňa sme pobehovali po Macau, nič extra tam nie je, nejaký múr spadnutého kostola sv. Pavla, budhistický chrám A-ma a námorné múzeum, ktoré bolo z toho všetkého asi najzaujímavejšie.


(ruiny kostola sv. Pavla)


(A-ma temple)

Okrem toho vysoká veža, z ktorej blázni skáču bungee a samé kasína. Boli sme sa pozrieť do Venetian, čo je najväčšie kasíno na svete - bolo to dosať mäso, absolvovali sme tam k veľkej radosti všetkých predstavenie Cirque du Soleil s názvom Zaia. Musím povedať, Cirque je skvelý, videl som zatiaľ 3 predstavenia a boli vynikajúce.

Vybehli sme pozrieť aj maják, ale najkrajšia vec, čo sme v Macau videli, bol jednoznačné maličký park Lou Lim leoc, pod kopcom s majákom. Je tam veľa pekných zákutí, zaujímavý most s 9timi zákrutami (lebo zlo vie ísť len rovno, takže cez ten most nás nemôže sledovať) a bola v ňom práve výstava bonsají – mňam neskutočné kúsky sa tam povaľovali, najviac oslovil les.


(most po ktorom zlo neprejde)





Matne si spomínam, že jeden z večerov sme strávili degustovaním „kvalitného“ čínskeho alkoholu (tzv. hubabubovice) a neskutočne hlbokou filozofickou debatou, ktorá niesla pracovné označenie „pod lampou“.

Z Macau sme samozrejme vybehli loďou aj do Hong Kongu, od ktorého som si ako nadšenec pre Clavellove knihy veľa sľuboval a nakoniec som bol sklamaný. Asi na staré kolená ma nejako prestávajú zaujímať mestá a mal by som sa zameriavať skôr na cestovanie po vidieku a prírode, ale možno som len v poslednej dobe narazil príliš často na nudné mestá.

Prvá veľká chyba bola, že sme sa vybrali do Ocean Parku, čo sme si mysleli, že bude akvárium, ale bol to theme park – niečo ako disneyland - pre malé deti, jediné zaujímavé tam boli pandy, ktoré vyzerali ako po megažúrke a firefoxovia, ktorí boli super zlatí.


(pandy spali v zaujímavých polohách – vyzeralo to ako po tuhej rockerskej kalbe)


(firefox je ako prehliadač nič moc, ale zvieratká sú to milé)

Odtiaľ sme vybehli na trhy v štvrti Stanley, nič zázračné sme nekúpili. Hlavne naša snaha kúpiť mačku, ktorá kýva labkou a má prinášať peniaze bol totálny fail. Nuž ale pobehali a pofotili sme si okolie a odfrčali sme na Victoria peak pozrieť si z výšky centrum plné mrakodrapov a Kowloon na druhom brehu. Hlavne po západe slnka to bolo pôsobivé. Z vyhliadky sme sa zviezli cable car-om a prešli sme sa peši mestom pomedzi mrakodrapy smerom k prístavisku. Z diaľky to vyzeralo dobre zblízka mal človek pocit, že pobehuje po Auparku medzi značkovými obchodmi, kde by si nikdy nič nekúpil.


(pohľad na nočný Hong Kong z Victoria Peak)

Naša druhá zastávka v Hong Kongu prebehla už cestou späť, batožinu sme si uložili na letisku a vyrazili sme nekonečne dlhou lanovkou ku kopcu so sochou Budhu. Trochu sklamalo, že sochu postavili len pred 20 rokmi, ale bola obrovská a dobre ukázala z diaľky, kúsok od nej je budhistický chrám, ktorý tiež stál za pozretie. Potom už len sa ísť nudiť na letisko a hop domov.



Čína je fajn, určite pôjdem zas, lebo som toho ešte veľa nevidel, hlavne Shanghai, Žlté hory, rezerváciu Pánd v Sečuáne a šiklo by sa aj Tibet ísť pozrieť. Někdy příšte.

Wow keď tak pozerám koľko som toho napísal, tak sa aj čudujem ako veľa sme toho stihli za 2 týždne (plus drobné) zažiť – cestovanie je proste paráda.

Za tento príspevok od yegon poďakovali - 7:

APminer, cacs, Ivo, Mlachi, Stanley VII, sudden, svatos21

WSOP Las Vegas, Washington - 1. časť


„Trochu“ s oneskorením (trvalo mi to len rok kým som sa k tomu prepracoval) ale predsa spisujem svoje zážitky z USA, kam som sa vybral sám ako prst v lete 2011 odohrať svoju prvú World Series Of Poker. Nejakým úžasným šťastím, ktoré ma chvalabohu prenasleduje po celý môj život sa mi jednak zadarilo na FullTilte nielen vyhrať package na WSOP Main Event, ale dokonca aj peniaze na buyin vybrať z herne doslova 2 dni pred jej krachom. Trošku napätia som si užil, kým som čakal či peniazne nabehnú na môj Neteller účet ale po asi 2 týždňoch sa tam objavili a keďže satelitné firmy fulltiltu ešte zotrvačnosťou fungovali ďalej, tak som v hoteli zistil, že mi zaplatili aj za ubytovanie – lepšie to dopadnúť nemohlo.


(Bellagio – bol som si tam raz zahrať cash, sedel som hneď pri high stakes Bobby’s room aj sa tam niečo hralo ale tých ľudí čo tam sedeli som nepoznal)

Popredal som nejakú akciu a šiel som teda do sveta odohrať 9-10 turnajov s celkovými buyinmi okolo 26.000 USD. Let do Vegas bol v pohode, chlapík na vstupe do USA sa niekoľkokrát spýtal či som si 100%-tne istý, že mám pri sebe len 9850USD v hotovosti a keď som mu to vždy potvrdil, tak začal podozrievavý výsluch, že ako to môžem vedieť tak presne . Letisko LAX v Los Angeles, kde som prestupoval, je hodne komické miesto ako keby spred pár desaťročí (spomienky na seriál Dallas). Vyzeralo to tam skôr ako na zastávke autobusov. Letisko vo Vegas už je niečo iné, neoveroval som ale myslím, že automnaty sú narvaté aj v kabínkach na WC.

Ubytoval som sa za 22USD na noc v hoteli GoldCoast, ktorý je cez ulicu od Ria kde sa hrajú WSOP Eventy a bola to dobrá voľba, ktorú určite využijem i v budúcnosti. Chýbal mi len safe na izbe, ale ten sa dal vybaviť dole v cashieri, takže peniaze som si odkladal tam. Časť buyinov som poslal vopred priamo do Ria prevodom z účtu, takže až taký balík som uschovávať nemusel. Inak bol hotel super mali fajn raňajky za nejakých 6USD vo forme bufetu so širokým výberom, najviac mi chutili mexické veci, všetko ostatné bolo (často nečakane) sladké. Vo vajíčku obalený chlieb mám veľmi rád, nasladko to ale akosi nie je ono . Stále ale ponuka raňajok tu beatovala čokoľvek čo som videl v Riu a bola za tretinovú cenu, čo sa pri mesačnom pobyte už ukáže.


(Eiffelovka oproti Bellagiu)

Pokúšal som sa aj niečo si nakúpiť v potravinách, aby som si raňajky/večeru mohol spraviť sem tam sám ale nikde som nezohnal ľudský chlieb len tú ich sladkú vatoidnú hmotu meh. Vôbec jedlo v amerike je otrasné – nemajú žiadne príchute len sladkú a štipľavú, o korení ako keby nepočuli a hlavne totálna absencia normálneho pečiva mi robila dosť problémy. Nakoniec som sa ustálil na std raňajkách, na obed som si dácal melónový šalát z poker kitchen a na večeru si kupoval buď čínu alebo sushi. Aj tak som sa vrátil domov tak o 6-7kg tažší.




(Strip je ulica okolo ktorej je postavená väčšina kasín – zvonku sú keď už nie pekné tak aspoň zaujímavé, zvnútra všetko na jedno kopyto, snáď s výnimkou Venetianu)

Každé ráno som vybehol cez marihuanou voňajúce chodby do posilky, potom som sa hodil do bazéna a na 5 minút na lehátko – dlhšie sa nedalo, bolo stále cez 40 stupňov, za tých 5 minút som akurát uschol a začal prihárať. Také teplo ako tu som nikdy nezažil, vďaka bohu za klimatizácie, ktoré všade bežali naplno.

Okolo obeda som nabehol cez cestu do Ria a hup hrať turnaj alebo cash. V turnajoch sa moc nedarilo až na 26-te miesto RAZZ 2.5k turnaji, ktoré bolo fajn povzbudením. Zahral som si s množstvom známych hráčov ako Eric Lindgren, Vanessa Rousso, Jason “jdpc27” Wheeler (ten stále odbiehal od stola a vracal sa zasmradený od marihuany – keď ludia krútili nosom, tak sa vždy ohradil, že to je jeho nový parfém „it comes from the eatrh and is called green“), Chiau Giang, Cindy Violette, Daniel Idema atď. Cash games boli veľmi živé, hrával som 2/5 a sem tam 5/10 NL, určite by sa tam dalo žiť len z toho, stále bežalo veľa stolov a človek nemusel dlho čakať kým ho usadili. Pár krát som videl borcov ako Galfonda, bratov Dangovcov, Farhu a Junglemana hrať niečo šialené ako 500/1000 PLO a podobne – hrali priamo v sále kde sa hrali aj malé cashky a turnaje.





Turnajový grind je namáhavý, ale na WSOP sa to dá vydržať, turnaje majú väčšinou dosť rýchlu štruktúru na začiatku a potom sa to ukľudní - hráčske polia sú neskutočne soft a dá sa orientovať aj v ťažších eventoch ako napríklad 5k 6max.

Vegas ako mesto ma vôbec neoslovilo, kasína sú všetky rovnaké a skôr pôsobia zúfaleckým dojmom než ako niečo z James Bond filmov. Fajn je, že každé kasíno má nejaké atrakcie a večerné shows. Kluby som moc neobiehal, nie som diskotékový typ i keď hudbu, ktorá sa tam hrá počúvam rád.

Pozrel som si akvárium v Luxore, fontánu pred Bellagiom, Prešiel som sa okolo kanála vo Venetian a prebehol som cez Mirage už len pre tú historickú hodnotu.

Oveľa zaujímavejšie boli shows. Po pár týždňoch vo Vegas sa ku mne pripkojili Tomm s manželkou a boli sme spolu na Blue man show – veľmi zaujímavá vec a neskôr na úplnej pecke O by Cirque du Soleil – to bol fakt neskutočný zážitok, hrajú to v Bellagiu, je to vodná show, miesto javiska je veľký bazén. Paráda - must see.


(Tomm s Peťou – jedlo nebolo podľa mojej chuti, čo by som tam dal za knedlo-vepřo-zelo, bryndzové halušky alebo už aj len za obyčajný chlieb)

Neskôr som bol ešte v Riu pozrieť kúzelníkov - to bolo také poslabšie a keďže mám veľmi rád standup comedy, tak som šiel do klubu v Riu pozrieť comedy night, bolo to skvelé, kaviarnička s asi 10 stolíkmi, vystupoval nejaký polotrapný predskokan, ale dobre, že tam bol, lebo aspoň ukázal aký je to rozdiel keď sa do toho oprie naozajstný borec. Ten prišiel po ňom a my sme sa tam všetcia váľali po zemi bez prestávky.

Asi najzaujímavejšie veci čo sa dajú vo vegas robiť sú výlet ku Grand Canyonu a streľnica. Ku Canyonu som šiel vrtuľníkom, bola to moja prvá cesta týmto strojom a bol to zážitok, chlapík s nami lietal v kaňone ako keby sa chcel uhýbať raketám, lízali sme svahy, dosť scary. Pristáli sme priamo v kaňone a dostali občerstvenie. Moc sme toho nevideli ale tak Hoover dam, Lake Mead. Musí byť fajn spraviť nejaký splav kaňonom (neviem či sa to dá), alebo aspoň trek, keď je tam človek sám musí to byť paráda. Ako správny macher som si zobral foťák bez SD karty takže mám len fotky z mobilu.







Strelnica to bolo hrubé zrno, prišiel som tam v takom čase, že bola krátka rada, nemusel som dlho čakať vybral som si set 5 zbraní (Desert Eagle, brokovnicu, snajpra, niečo ako M4A1 a guľomet), zvolil aké terče chcem strieľať a už ma bral týpek dovnútra. Super zážitok. Ešte by to chcelo niekde otestovať bazooku a plameňomet .


(John J. Yegambo – „není to moje válka“)


(Teroristi proti mojej snajperskej puške nemali šancu – keď sa ku mne priblížili na 10 metrov)

Po odohratí Main eventu som si prebookoval letenku, pôvodne som mal ostat ešte pár dní (nejak som asi čakal, že to celé vyhrám alebo čo) a odletel som hneď do Washingtonu, kde som sa chcel pár dní zdržať – človek predsa nepoletí takú diaľku za oceán bez toho, že by pobehal nejaké zaujímavosti.

Za tento príspevok od yegon poďakovali - 6:

cacs, keso26, MarTiny, rafi, sudden, vlade

Part 2 - Washington D.C.

Ešte dodám k Las Vegas jednu pozitívnu vec, severne aj južne od stripu sú outlety, kde sa dá celkom dobre nakúpiť. Ja teda väčšinou nákupy nechávam na manželku, ale tu som bol sám a túto šancu som si nenechal ujsť. Nabehol som tam a spravil veľkonákup vecí, ktoré mi teraz vydržia asi na 5 rokov – športové tričká, kraťasy, tepláky a hlavne topánky, ktoré u nás takmer nemám šancu zohnať. Kto ma videl tak vie o čom hovorím – nosím topánky veľkosti 14-15 (často označované za malé lyže). Tu mali fakt široký výber aj pre mňa, takže som sa vrátil s piatimi novými pármi tenisiek. Ceny všetkého sa mi zdali byť smiešne nízke, ale pravdu povediac u nás som bol v obchode naposledy pred 5 rokmi, takže je možné, že to toľko stojí aj u nás – neviem posúdiť.

Ale teda k Washingtonu. Toto mesto som si vybral hlavne preto, že som čítal Lost symbol od Dana Browna a on vždy používa v knihách reálne veci, na ktoré sa dá ísť aj pozrieť. Veľmi ma baví pobehať miesta, o ktorých som čítal, takto som pochodil aj Paríž a Londýn po stopách jeho predchádzajúcich kníh. Okrem toho samozrejme Washington sa vyskytuje vo väčšine špionážnych/protiteroristických thrilleroch, ktoré obľubujem.

Pred cestou som zisťoval ako sa dá dostať na obhliadku Bieleho domu, ale z nášho konzulátu mi odpísali, že to nejde tak narýchlo (pýtal som sa asi 2 mesiace dopredu) + že je to možné len pre skupiny (tuším 10 a viac ľudí), treba požiadať tak pol roka vopred a je malá šanca, že pridelia termín na návštevu – takže to som vzdal. Myslím, že Kapitol funguje dosť podobne, takže o to som sa ani nesnažil.

Po prílete sa hneď ukázalo, že tento trip mi dá šancu zažiť presne to v čo som dúfal. Taxík ma doviezol do hotela, ktorý vyzeral skôr ako motel a keď som videl izbu tak som len pohľadom hľadal mŕtve telo v kaluži krvi, izba akoby z oka vypadla typickému miestu vyšetrovania vraždy z amerického seriálu.

Strava na okolí nikde nič (s výnimkou automatu na čokoládky), mal som na výber z MacDonaldu a Taco Bell, takže predpokladám, že prírastok hmotnosti čo sa udial v USA majú na svedomí hlavne Washingtonské večere. Ráno chodila bezplatná dodávka na Union station odkiaľ už sa ďalej dalo dostať rôznymi spôsobmi - ja som zvolil sightseeing bus. Nechal som sa najprv povoziť kolom dokola a ukázať si čo tam je, aby som si vedel vybrať čo chcem vidieť.

Pred Union station je replika zvonu Liberty bell, ktorý je symbolom americkej nezávislosti – i keď som teda nepochopil prečo. S tou americkou slobodou je to momentálne aj tak dosť nahnuté .



Samozrejme som si pozrel National Mall, ktorú som si predstavoval z kníh teda úplne inak . Väčšina zaujímavyých vecí je naokolo. Je to vlastne dlhý a cca 200 metrov široký zelený pás, na jednom konci je Kapitol (čo je americký parlament), na druhom konci je Lincolnov Memoriál, anticky vyzerajúca budova, v ktorej sedí veľká socha Abrahama Lincolna známa z filmov. Pred memoriálom je umelé jazero (Reflecting pool) tiež dosť známe, teraz ho ale práve rekonštruovali, na druhom brehu je pamätník prvej a druhej svetovej vojny a po stranách jazera sú stena s menami vojakov zabitých vo vojne vo Vietname a ďalšia stena ako pamätník koréjskej vojne. V tejto časti National Mall je aj FED – národná banka USA, ktorá je prekvapivo súkromná, tlačí americké peniaze a potom ich požičiava vláde za úrok (WTF???).


(Lincoln memorial)


(Abraham Lincoln)


(pamätník vietnamskej vojny – stena s menami vojakov, ktorí v nej prišli o život)


(pamätník kórejskej vojny)

Zhruba v tretine Mall trčí do neba Washingtonov monument - stĺp známy a vystupujúci práve v Dan Brownovej knihe, hore som sa bohužiaľ nedostal, ráno tam bývaju megarady na časenky, keď som tade šiel ja, tak už boli vždy minuté, ale ani som sa nejak extra nesnažil.


(Washington Monument)

Severne od monumentu za veľkým parkom vykukuje Biely dom, je dosť hardcore strážený zo všetkých strán. Fotografia Bieleho domu je prvý obrázok, ktorý som videl cez internet – bolo to na škole, bol čiernobiely (resp zelenočierny – staršie ročníky vedia o čom hovorím ) a naozaj len dvojfarebný, odtiene boli v tom čase robené väčšími a menšími odstupmi bielych bodiek. To boli časy – každopádne krásna spomienka na začiatok internetu u nás. Teraz som mal možnosť ho vidieť aj na vlastné oči.


(Biely dom)

Okolo Mall sú postavené aj budovy múzeí Smithsonian institute, ktoré som tak zhruba pochodil – umelecké expozície som vynechal skôr ma zaujímala technika a príroda. Vždy som túžil sa do týchto slávnych múzeí pozrieť.


(Smithsonian castle – informačné centrum Smithsonian múzeí, ktoré sú postavené nablízku okolo National Mall)


(Air and Space museum)


(replika Hubblovho teleskopu)

National Mall je z druhej strany zakončená budovou Kapitolu. Pred kapitolom je ďalšie jazero a na boku ešte botanická záhrada.


(Kapitol)

Na blízku sú i ďalšie veci, takže okolo Mall sa dá v pohode stráviť celý deň alebo aj dva. Je tu napríklad Newseum (múzeum novín) alebo Národný archív, kde sa dá pozrieť na zaujímavé listiny z americkej hstórie ako vyhlásenie nezávislosti alebo ústavu. Vo vedľajšej uličke je aj známa budova FBI.


(FBI - J. Edgar Hoover Building)

Sightseeing busom som sa previezol za rieku Potomac (damn každé miesto mi tu pripomína desiatky kníh čo som čítal) na Arlingtonský cintorín – to je pohľad známy úplne každému. Sú tu pochovaní aj Kennedyovci a je tu zopár ďalších miest, ktoré sa dajú pozrieť.



Z cintorína som sa vybral na obed do neďalekého obchodného domu – prechádzali sme okolo Pentagonu najväčšej kancelárskej budovy sveta (zakázali nám ju fotiť obv). Pred obchodným domom som musel Maydayovi odfotiť budovu DEA – Drug enforcement administration


(tmavšia budova vľavo je DEA)

Bus ma ešte povozil okolo Ford Theather, kde sa uskutočnil atentát na Abrahama Lincolna.



Ďalšie dni som venoval prieskumu vzdialenejších zaujímavostí ako National Cathedral, ktorá ma oslovila hlavne tým, že vypísali pre deti súťaž na to, aby navrhli jeden z chrličov/gargoylov (také malé príšerky, čo sú tam všade zvonku ako odkvapy alebo čo) a víťazný návrh bol Darth Vader, takže toto je jediný kostol na svete so sochou Darth Vadera. Socha je na jednej z veží, aj mi ju ukazovali, ale nemal som ďalekohľad ani veľký foťák, ktorým by som si ju priblížil - škoda šiel som tam hlavne kvôli nemu .


(National Cathedral)

Ďalšie miesto z Dan Brownovho Lost symbolu, ktoré som navštívil bola slobodomurárska lóža - The Scottish Rite Center. Absolvoval som prehliadku budovy, dovolili nám aj sadnúť si do kresla veľmajstra – bolo to tam celkom zaujímavé a kupodivu tam bolo dosť vecí, na ktoré sa dalo popozerať.



Najväčšia bomba bol kostol, ktorý som našiel len náhodou (Basilica of the National Shrine of the Immaculate Conception), krásne zdobený zvnútra, kopec kaplniek, jedna z nich venovaná aj Slovenskom.


(National Shrine)


(jedna z najväčších mozaík Ježiša na svete, vyzerá byť celkom urobený a aj dosť vytiltovaný)

Ako som sa tam potuloval narazil som na babičku so skupinkou ľudí, ktorá si ma hneď odchytila, že nech sa pridám, že robí prehliadku. Tak nás povodila a poukazovala nám tam všetko a dobre povysvetľovala. Jeden z najkrajších kostolov čo som kedy videl. Jednotlivé kaplnky venovali a navrhovali rôzne krajiny takže každá je úplne iná. Toto miesto ma fakt potešilo a babička čo nám všetko vysvetľovala bola skvelá, robila tam sprievodkyňu hádam 20 rokov a dávala husté príbehy + vedela ich zaujímavo podať.


(Slovenská kaplnka v National Shrine)



Trošku problém bol dostať sa odtiaľ, prišiel som tam taxíkom, ale tam som žiadny nevedel zohnať a v autobusoch som sa nevyznal. Tak som sa vybral peši, ale akosi som stále vchádzal do horších a horších štvrtí – aspoň teda pocitovo. Nie som rasista, ale polorozbité domčeky, pred ktorými posedávaju černosi človeku na kľude nepridajú. Našťastie sa mi podarilo stopnúť taxík a dostať sa bez problémov na Mall.

Samozrejme moje movielike zážitky ešte neboli u konca. Jedného dňa som sa vybral do obchodov a keď už som sa chcel vrátiť, tak sa jedného predavača pýtam kde sa tu dá chytiť taxík. Poslal ma do Starbucks, že tam vždy sedávaju taxikári, taxíkov parkovalo pred budovou dosť, ale natoľko asertívny, aby som vbehol do Starbucks a vykríkol na celú kaviareň, že hľadám taxík nie som. Vymyslel som teda plán a čakal som kým príde nový taxík, oslovil som vodiča čo z neho vystúpil, či ma môže zobrať domov, on že nie, ale vtedy sa ku mne prikmotril neďaleko stojaci tučný černoch a pýta sa ma či potrebujem odvoz. Následná diskusia bola ako zo zlého filmu. Povedal, že on ma nemôže zobrať, ale že jeho kamarát stojaci pri nás áno. Ten na to, že ok, ale že nemá tam taxík len súkromné auto, či mi to nevadí. No mne to už aj trošku vadilo . Ešte viac mi to začalo vadiť, keď ten tučný černoch povedal, že by sa odviezol s nami. To už mi len pred očami začali behať predstavy ako ma niekde “vyložia“ v igelitovom vreci + myšlienka na to, že mám pri sebe dosť peňazí (v hoteli nebol trezor) tak som zobral nohy na plecia a futašil od nich preč. Po chvíli sa mi podarilo zohnať taxík a štastne som sa dostal domov.

Zvyšok času som venoval návštevám ďalších miest z Lost Symbolu ako napríklad tejto mapy spomenutej v knihe (mapa je celé námestie)



Zvažoval som odskočiť aj do New Yorku ale nakoniec nevyšiel čas – snáď nabudúce. Fajn trip, som zvedavý čo napíše Dan Brown ako ďalšie . Mal som so sebou len maličký a staručký foťák (nechcelo sa mi vláčiť so sebou hebedo s veľkým objektívom), takže fotografie nie sú nič moc ale na pamiatku stačia.

Za tento príspevok od yegon poďakovali - 6:

cacs, keso26, MarTiny, sudden, vlade, WNT

video z grandcanyonu

Trnavská stovka 2012

(warning non poker masochisticky content)

Vďaka „kamarátovi“ som sa na istej svadbe dozvedel o existencii absurdného podujatia zvaného Trnavská stovka – ide o pochod z bratislavskej hlavnej stanice cez Malé karpaty až do takmer 100km vzdialenej Brezovej pod Bradlom (a nie, nie je tam prestávka na spanie ide sa to na jeden šup). Pochod sa koná už 39 rokov vždy v prvú júnovú sobotu a zúčastňuje sa ho stále viac a viac šialencov (tento rok ich bolo cez 500).

Keď o tom človek len počuje rozprávať, ľahko podľahne dojmu, že by bolo skvelé vyskúšať si to. Ja som sa namotal hneď a bez väčších problémov som presvedčil Maydaya a (neúspešne) som sa pokúsil zlomiť aj Trikozu (alias Bezdedu alias Handzuša) a TheLastNaila (všetko to pro poker hráčov, i keď prekvapivo športovo zdatných).

Keďže som sa spamätal dosť neskoro, mali sme na prípravu len mesiac, čo z nuly na 100km nie je až tak veľa. Absolvovali sme 4 tréningové pochody (niektoré aj s Trikom a Lastnailom) v dĺžkach 23km, 32km, 34km a 50km a naša forma utešene stúpala. Ten posledný 50km pochod sme šli zo Sološnice do Brezovej po druhej polovici trate Trnavskej stovky, aby sme jednak zistili, či to má vôbec cenu skúšať a zároveň aby sme spoznali trasu, ktorej časť sa ide v noci s baterkami. Vápenná, ktorou sme začínali nám nepripadal až taká strašná ako ju ľudia opisovali a cestu sme absolvovali dosť v pohode, takže sme boli rozhodnutí nezlyhať a dať o týždeň aj stovku .

V ďeň D malo pršať, našťastie meteorológovia zlyhali a bolo pekné počasie až na krátke ranné mrholenie. Po registrácii sme sa vybrali na Kolibu, už tu nás ľudia predbiehali – doslova – niektorí blázni totiž túto trať naozaj bežia. Jedna dievčina nás zobrala a o pár minút (už dosť v kopci) vidíme, že beží späť, lebo si zabudla registračku - o 20 minút neskôr nás rezkým klusom predbiehala po druhý krát a už sme ju viac nestretli.

K prvej kontrole na Bielom kríži sme dorazili v pohode, bola tu zrotená celkom početná skupinka stovkárov, vrátane dievčatka v rifliach s ružovou školskou taškou, ktoré fascinovalo Maydaya odkedy nás pár kilometrov pred Bielym krížom predbehlo. Pripadali sme si ako turistické fishe, ale nechceli sme sa s ostatnými naháňať, podstatné pre nás bolo dôjsť do cieľa.

Po pečiatkach a jedle sme vyrazili ďalej, tesne po obede sme dorazili na Pezinskú babu (30km) všetko bolo v pohode, akurát sme nejako obišli kontrolu a zapadli do reštaurácie na kávu. Ja som potom vybehol kúsok späť a kontrolu som našiel, rozdávali aj pitie a palacinky.

Za babou je slušné stúpanie, stretli sme tam aj stádo tibetských dog a postupne sme sa valili smerom na Čermákovu lúku. To už bol 35-ty kilometer a my sme začínali cítiť v nohách všeličo. Mayday už hodnú chvíľu krivkal, lebo ho bolelo raz bedro raz koleno – našiel ale spôsob chôdze (tzv. chi limping (TM)), ktorým sa to dalo prekonať, takže sme šli ďalej.

Pred najťažším stúpaním na Vápennú si ľudia skracujú cestu cez oboru, my sme ale nemali vodcu a obávali sme sa, že nenájdeme správnu cestu, tak sme sa trmácali ďalej po červenej značke. Tento úsek cesty bol naozaj zlý, hlavne strmé klesanie po skalách, ktoré sa šmýkali a ktorým sa dalo cez oboru pekne vyhnúť, no čo - sme poctivci.

Pod Vápennú sme došli už v rozumne rozbitom stave, samozrejme sa ukázalo, že to, čo sme testovali predchádzajúci týždeň je v skutočnosti len polovica výstupu a že predtým ešte musíme vyšliapať brutálny strmák. Bolo to veľmi veľmi zlé a pochopil som o čom ľudia hovorili keď plakali o Vápennej. V polovici svahu som musel dať do hry palice a išiel som už len ako robot, pomalými pravidelnými krokmi - hlavne som vedel, že nemôžem zastaviť, tak som sa vytrvalo vliekol z nohy na nohu a kupodivu som aj pár ľudí predbehol.

Keď už sa zdalo, že to nikdy neskončí objavil sa hríbik s tabuľkami a potešil ma údajom, že na vrchol už je to len 8 minút. Mayday ma tam už očakával, ja som sa mu len bezvládne zvalil k nohám. Po chvíli odpočinku som sa najedol, natočili sme videjko a vybrali sa hľadať kontrolu, ktorá mala byť na Vápenej, ale údajne sa presunula kus ďalej. Kontrolu sme nenašli, ale na Amonovej lúke sme si doplnili z prameňa vodu, oddýchli si pri opekačoch čo tam stanovali a šli sme ďalej. To už sa začínalo stmievať bolo jasné, že do Bukovej za svetla nedorazíme. Dali sme teda do hry baterky a tešili sa z toho, že trasu poznáme spred týždňa, lebo je na nej zopár chytákov.

Cestou sme popredbiehali zopár ľudí, pridali sa k nám dve dievčatá, s ktorými sme došli až do Bukovej, prišli za nami aj ďalší, ale nie všetcia - niektorí zjavne poblúdili. Do Bukovej sme dorazili pred polnocou, dostali sme pečiatku a najedli sa. Tu dosť ľudí končí, nám to prišlo tak, že síce sme unavení, ale keď by sme skončili tu, tak by to ešte nebolo to pravé mäso. Chceli sme sa zničiť až kam to dá, takže sme sa ako jedni z posledných rozhodli, že pôjdeme ďalej a okolo pol jednej v noci sme sa odtackali smerom ku kameňolomu pokračovať v ceste aj zostávajúcich 30km.

Rozchodiť zatuhnuté nohy bol problém, ale pretlačili sme to. Cestou pri nás zastavilo veselé (rozumej pripité) auto a keď sa dozvedeli odkiaľ a kam ideme, ponúkla nás vodička pivom . Ešte v celkom použiteľnom stave sme sa pretmolili až k Sokolským chatám, kde aj o pol hodinu po termíne ešte boli kontrolóri, robili tam party, obrovskú vatru, ponúkli nás medovinou a dali nám pečiatky.

Cesta do Dobrej vody bola utrpenie, hlavne posledných 5km keď sme stále očakávali, že za rohom už bude pole nad dedinou. To sa ukázalo až nad ránom, na kontrolné stanovište sme prišli tesne po piatej, vo videu je vidieť, že sme boli úplne na kašu. Po nás ešte prišli ďalší 4 ľudia, jedna dvojica vyzerala úplne čerstvo, poznali skratku, ale my by sme s nimi nestihali, takže sme sa vybrali opäť po dlhšej – oficiálnej trase. Vedeli sme, že nás čakajú ešte minimálne 2,5 hodiny trápenia.

Zo záverečnej nekonečnej etapy si už nepamätám skor nič, hlava bola vypnutá, viem len že už som mal halucinácie, stále som počul za sebou hlasy, ale nikto tam nebol. Mayday zase každý pník, kus dreva alebo kameň považoval za zvieratko a čakal kedy sa pohne a utečie. Vrchol bol keď som počul šumenie a zvuk ako keby v dialke bežalo zle vyladené rádio, v ktorom dávajú priamy prenos z nejakého futbalového zápasu.

Ani neviem ako sme sa dostali na križovatku modrej a červenej značky nad Brezovou a vedeli sme, že už sme skoro v cieli, čakalo nás len prudké klesanie po asfaltke. Vtedy sa ozvala aj moja žienka (náš odvoz domov), bola pred školou kde je cieľ. Organizátori tam ešte boli, bolo tesne pred ôsmou ráno tak vybavila nám a ešte aj oneskorencom za nami diplomy a my už sme sa len dovalili dole do Brezovej, kde nás čakala. Chalani za nami išli pomalšie, lebo jeden mal zranené koleno, nemali sme síl na nich ešte hodinu čakať, tak sme im zavesili diplomy na rozcestník, snáď ich našli.

Potom už len cesta domov, vaňa a sladký spánok

Ak si chcete preskúšať hranice svojej odolnosti, tak 100km pochod je to pravé – je to zaujímavá zmena – iný druh vytrvalosti než ten, že kto dlhšie vydrží sedieť pred monitorom a klikať .

video z túry - koniec sa bohužiaľ neuložil

Za tento príspevok od yegon poďakovali - 11:

___Mortylen___, cicvor, DevilMayCry, haman, hegides, Hendo999, M4r3kk1, Napolleon, Stanley VII, vlade, WolfiKxx

Malo to dobry nabeh na nejaky B-ckovy found footage survival horor!

respekt chlapi

najs, kamarat minule siel bezat ultramaraton(100km). Maratony behava a toto chcel skusit ale ze niekde na 60km ho zradili klby.
To ja len keby chces nejaky dalsi masochizmus..

myslim ze bude stacit normalny maraton ako dalsi projekt