Irsko
Musím priznať, že i keď som v škole patril na zemepise vždy medzi najlepších, niekoľko rokov počas ktorých som vôbec nevenoval pozornosť okolitému svetu sa na mojich znalostiach podpísalo . To bol asi aj dôvod prečo som hneď po prílete cítil potrebu vyhľadať bankomat a vybrať si britské libry. Aké však bolo moje prekvapenie keď mi bankomat túto možnosť neponúkol. Nuž aspoň som sa dozvedel niečo nové a síce, že Írsko nie je časťou Veľkej Británie ale samostatný štát a oficiálnou menou je Euro – lol.
Po príjemnom jarnom počasí Portugalska bolo v Írsku pomerne chladno, našťastie ale nejako často nepršalo a keď už áno tak vždy len chvíľu. Ubytovanie v hoteli Burlington bolo poslabšie – bola to skôr taká obrovská stará chajda než luxusný hotel, raňajky tiež nestáli za veľa. Veľmi sympatická bola ale poloha hotela asi 10 minút peši od centra. I keď treba povedať, že 10 minút peši v Írsku predstavuje minimálne 3-4 stretnutia so smrťou – naozaj je ťažké zvyknúť si pozerať sa na správnu stranu pri prechádzaní cesty keď tí blázni jazdia vľavo. Veľmi rýchlo sme si vybudovali zdravý strach z prechádzania ciest a vždy sme hľadali prechody so semaformi ako keby šlo o život – čo teda naozaj šlo.
Cestou do mesta sme prechádzali gregoriánskou štvrťou – vyzeralo to tam naozaj ako v anglických filmoch


Ako štandardný mód spoznávania mesta sme zvolili sightseeing autobus a v Dubline premáva naozaj zatiaľ najlepšia varianta akú som kedy stretol. Mali sme živý výklad – týpek celý čas mlel tým komickým írskym prízvukom. Porozprával nám veľa zaujímavého. Hovoril napríklad o spisovateľoch narodených/žijúcich v Dubline ako Jonathan Swift (Gulliverove cesty), Oscar Wilde (Portrét Doriana Greya) , Bram Stoker (Dracula – btw z írskeho droch-fhoula čo znamená zlá krv) či James Joyce (Ulysses).
Vyskúšali sme i obojživelný Vikingský bus, ktorý nás zobral aj na plavbu kanálom, pri ktorom leží napríklad nahrávacie štúdio, v ktorom U2 produkuje svoje pesničky.

( ako vidieť inteligenciu z tváre nevymažeš nech si dáš na hlavu čokoľvek

)

Inak je v Dubline všetko pekne pokope, takže najzaujímavejšie veci sa dajú prejsť peši, čo sme na druhý deň aj urobili. Medzi zaujímavosti patrí Trinity college 400+ rokov stará univerzita, ktorá vyzerá ako malé mestečko s kopcom ubytovacích budov, knižníc, trávnatých športovísk atď. Rozhodne lákavejšie prostredie než na vysokých školách u nás. Asi najvýznamnejšou pamiatkou, ktorá sa tú dá pozrieť je viac ako 1000 rokov stará kniha „Book of Kells“.



Pred vchodom na pozemky univerzity je socha Molly Malone, pri ktorej sa všetci fotia – pravdepodobne aby mohli o sebe povedať, že boli blízko prostitútky – lebo to je povolanie, ktorému sa údajne táto švárna deva na čiastočný úväzok venovala.

Cestičkou popri bývalom kostole, ktorý teraz slúži ako turistické informačné centrum sme sa dostali k dublinskému zámku – najzaujímavejšia tam bola asi kaplnka a v nej krásny organ.

Kúsok ďalej je obrovský chrám sv. Patricka, výstava Dublinia zobrazujúca vikingskú minulosť Dublinu a blízky pekný kostol postupne prestavovaný už od čias Vikingov.

Povinnou zástavkou je určite návšteva Guinness storehouse, čo je 7 poschodové múzeum výroby piva, kde si človek môže pozrieť z čoho a ako sa guinness robí, môže si sám načapovať i ochutnať pintu čierneho piva a navštíviť Gravity bar – najvyšší vyhliadkový bod Dublinu – niečo ako ufo na moste v Bratislave. Pivo mi (za triezva) nechutí ale ten čierny guinness mi prišiel celkom znesiteľný.
Moje zemepisno-dejepisné znalosti boli refreshnuté vo väzení Kilmainham Gaol, ktoré sme navštívili jedného daždivého dňa. Bola tam naozaj zima a vlhko a sprievodca ešte nato naložil, že kedysi tam neboli v oknách sklené tabule – vraj aby čerstvý vetrík voľne sa ženúci budovami vyhnal z väzňov ich hriechy a zlého ducha. Nechápem ako tam mohol niekto prežiť, hlavne keď tam zatvárali bosú a polonahú chudobu a dokonca 7 ročné deti. Väzenie malo tuším do 200 ciel a v čase hladomoru, keď sa zatváralo hlavne za krádeže ale i žobranie o jedlo v ňom bolo naraz 2000 ľudí -voľne pohodených na slame po chodbách a kde sa dalo.


Väzenie sa ale preslávilo hlavne popravou aktivistov za osamostatnenie Írska v roku 1916. Táto hromadná poprava dosť naštvala obyvateľstvo a nakoniec viedla k tomu, že sa Írsko osamostatnilo.
V Dubline sa nachádza najväčší mestský park Európy. V tomto parku je aj mini biely dom, v ktorom sídli ich prezident. Najväčšia atrakcia je ale voľne žijúce veľké stádo danielov, priblížili sme sa k nim keď polihovali na rugbyovom ihrisku na asi 20 metrov a nejavili žiadne známky strachu.

Okrem toho je tu krásna zoologická záhrada, kde sa údajne veľmi dobre darí levom. Asi najznámejší tu narodený lev sa volal Slats a preslávil sa revom v prvej verzii loga na začiatku filmov spoločnosti Metro Goldwyn Meyer (MGM). V zoo sme videli napríklad toto čudné prasa.

K môjmu veľkému prekvapeniu sme tu narazili aj na Tuke-ho odpočívajúceho zrejme po ťažkej session na P****Stars.

Keďže jedna z vecí čo som chcel v Írsku vidieť bola zeleň vybrali sme sa jeden deň aj mimo mesto. Navštívili sme Powerscourt Estate – malo to taký francúzsky nádych – naozaj krásny park a super prechádzka. Budova bohužiaľ v minulosti vyhorela a vnútri toho teda veľa nebolo.




Odtiaľ sme šli do Glendalough – pustovníckej mníšskej usadlosti založenej v 6-tom storočí. Okrem naozaj starobylých budov a cintorína je naokolo krásna príroda. Strávili sme tu niekoľko hodín a naozaj sa bolo na čo pozerať.



Inak cestou mimo mesto sme videli všade stáda oviec a veľa veľa malých zlatých jahniatok. Sprievodca nám vysvetlil, že pre časté a bohaté dažde v Írsku rastie tráva rýchlejšie a preto majú tak kvalitné kone a ovce. Okrem toho tu rastú rýchlejšie i stromy, takže sa hojne ťažia. Kopce sú posiate veternými elektrárňami – často postavenými hneď vedľa starých veterných mlynov – zdá sa, že využívanie vetra tu má slušnú tradíciu.
Do Írska sa ešte určite vrátim a chcel by som viac pobehať prírodu mimo miest – naozaj to tam vyzerá krásne.
