Určite ste sa už stretli pri pokrovom stole s hráčmi, ktorí po každej prehratej hre namiesto zamyslenia sa nad svojou hrou, začnú lamentovať a poučovať hráčov pri stole. Povieme si, ako sa proti tomu dá brániť, či dokonca využiť to vo svoj prospech. „Ako si to mohol dorovnať? „Toto už snáď nie je možné!“ „Takto sa tá karta hrať nemá!“ „Prečo iba ja mám takúto smolu?“Správanie sa pri stote je u každého hráča súčasťou jeho „image“. Dalo by sa teda predpokladať, že aj „lamentovanie“ je jeho súčasťou. Je tomu ale tak vždy? Určite nie! Mnoho hráčov nedokáže zvládať vlastné emócie a frustráciu si vybíjajú formou osočovania. Čo je ale zlaté pravidlo pokrových „plačkov“? Po čase strávenom neustálim komentovaním súperovej hry a myšlienkových pochodov prichádza moment, kedy sa im začne všetko otáčať. Vtedy sa ich hra stáva rovnakou, ako hra tých čo im „nadávali“. Nie je to až tak neobvyklé ako by sa mohlo zdať. Môže to byť cesta za pokrovou slávou? Určite nie! Vo svete profesionálneho pokru sa môžeme stretnúť iba s jedinou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, a to s Philom Hellmuthom. Phil je typický príklad hráča, ktorý sa neustále na niečo sťažuje a uráža protihráčov. Nedokáže akceptovať hru protihráčov a často im to aj dá pocítiť. Jedno video za všetky. Môžete si pozrieť jeho pamätný výstup na WSOP 2008
Zobraziť celý článok